Zabudnutá Chazarská ríša

Autor: © Rudolf Irša, zverejnené 01.09.2016

Dejiny nepíšu víťazi, ale pravdou je, že dejiny sa píšu o víťazoch a pre víťazov. Do zabudnutia preto upadajú kedysi významné národy a štáty, lebo o poznanie ich dejín je malý záujem. Najmä ak nezanikli celkom, ale majú potomkov, ktorí žijú na území iných štátnych útvarov. Jedným z tých dávnych zabudnutých národov sú Chazari a ich Chazarská ríša. Chazari pritom po rozpade svojej ríše jazykovo splynuli s Rusmi a inými slovanskými ale aj neslovanskými národmi. Veľa Chazarov za svoj rodný jazyk prevzalo nemčinu alebo hovoria zmesou európskych jazykov, najmä nemčiny, poľštiny a ruštiny, známou ako jidiš. Tento jazyk je v súčasnosti veľmi rozšírený najmä v Izraeli ako bežný hovorový jazyk, hebrejčinu mnohí používajú len ako liturgický jazyk. Veľa Chazarov v dôsledku historických udalostí a migrácie má rovnaké gény ako väčšina Slovanov, najmä Rusov a Poliakov, s ktorými po národnostnej či jazykovej stránke splynuli a niekde aj konvertovali aspoň navonok ku kresťanstvu. Napriek tomu však Chazari zostávajú v rámci rôznych národov vnútorne uzatvorenou, navonok neviditeľnou skupinou s vlastným náboženstvom a osobitnými vzťahmi, čo je príznačné aj pre mnohé iné menšiny stmelené na rôznom základe, nielen na náboženskom. Chazari sú, zrejme, dodnes významnou menšinou aj na Slovensku, aj keď štatisticky nezachytenou. Ich počet sa odhaduje rôznymi autormi na niekoľko percent populácie.

Chazari sú pre nás zaujímaví tým, že aj keď sa k ich dejinám dnes nehlási ako nástupca Chazarskej ríše žiadny súčasný štát, oni samotní sa stali súčasťou viacerých európskych národov, pričom sa, vďaka svojej ideológii nezanikli, aj keď vlastný jazyk zabudli. Dnes sa vedú spory akým jazykom vlastne pôvodne hovorili, resp. akým jazykom hovorila ich elita. Ich súčasník Al-Bakrí píše, že jazyk Chazarov je odlišný od jazyka Turkov a Peržanov a nepodobá sa ani jazyku žiadneho iného národa. Na území ich ríše žilo okrem etnických Chazarov veľa národov, ktoré hovorili navzájom odlišnými jazykmi – Slovania (Rusi), Alani, Bulhari, Maďari a iní. Chazari po prijatí židovstva prevzali hebrejské písmo a ako náboženský jazyk hebrejčinu.

Dejiny Chazarov ako osobitného národa začínajú vo 4. storočí n. l. Vtedy boli ešte len húfom kmeňov, ktorý so sebou strhli Huni, dobývajúci Európu. Po páde hunskej moci si vytvorili vlastnú ríšu, ktorú neskôr zničili kyjevskí Rusi a tých zasa porazili v trinástom storočí mongolské hordy.
Chazarská ríša sa spočiatku sformovala medzi Kaspickým a Čiernym morom, ale postupne ovládla povodie Volgy, Donu a Dnepra. Podnikali výpady proti Iránu a Iraku (vtedajším štátnym útvarom na ich dnešnom území) a na začiatku 7. storočia uzatvorili spojenectvo s Peržanmi, ktoré bolo namierené proti Byzantskej ríši a onedlho zasa spojenectvo s Byzantskou ríšou, namierené najmä proti Perzskej ríši. Svoje spojenectvá s Chazarskou ríšou Perzská aj Byzantská ríša upevňovali sobášmi s deťmi kagana, ako oficiálne znel titul vládcu Chazarskej ríše. Kagan sídlil v meste, ktoré sa nazývalo Itil a ležalo pri ústí rieky Volgy do Kaspického mora. Jeho presná poloha dnes nie je známa. Ríša v čase svojho rozkvetu zaberala plochu okolo 800 tisíc km2.

Vďaka spojenectvu Chazarov s Byzantíncami sa načas podarilo zastaviť aj moslimský nápor smerom na západ. Podľa historikov Chazari v podstate zachránili v Európe kresťanstvo, lebo práve v čase keď boli arabské kmene najvýbojnejšie, zabránili existenciou svojho mocného štátneho útvaru ich expanzii z východu do strednej a západnej Európy. Arabi, resp. moslimovia v tom čase preto usmernili svoju expanziu smerom do Afriky, obíduc aj Byzantskú ríšu a v Európe sa im podarilo obsadiť len časť Pyrenejského polostrova.

Angažovanosť Chazarov na strane Byzantíncov mala aj nepriaznivé následky. Tak napríklad v roku 730 moslimovia na oplátku vtrhli na územie Chazarov a donútili kagana k prísľubu, že konvertuje na islam. Časť obyvateľstva k islamu aj konvertovala. Avšak kagan si bol vedomý, že prijatím islamu by sa stal súčasťou islamského sveta a stratil svoju samostatnosť a preto svoj vynútený sľub nenaplnil.

Kagan nemal ani osobný dôvod konvertovať k islamu. Namiesto islamských štyroch žien mal svoj hárem dvadsiatich piatich žien a šesťdesiatich konkubín a nezávislé postavenie.

Podľa arabského cestovateľa Ibn Fadlána, ktorý žil v desiatom storočí,  kagan sa ukazoval na verejnosti len raz za štyri mesiace. Mal zástupcu  chakan beja. Ten ovládal armádu a vládol celej ríši. Dnes by sme funkciu chakan beja mohli prirovnať k funkcii premiéra, pričom bol aj vrchným veliteľom ozbrojených síl, zatiaľ čo kagan mal skôr čestnú ale významnú funkciu prirovnateľnú k funkcii prezidenta. Význam kaganovej funkcie spočíval aj v tom, že on menoval chakan beja.

Zaujímavú informáciu nám poskytol ďalší arabský autor Al-Istachrí, ktorý píše, že keď chcú niekoho ustanoviť chakanom, škrtia ho hodvábnou šnúrou a keď je takmer udusený, pýtajú sa ho ako dlho si želá vládnuť.  On odpovie  koľko rokov. Ak dovtedy zomrie, má šťastie, ale keď prekročí stanovený čas, zabijú ho.

Z hľadiska hospodárskeho Chazarská ríša nemala veľké zdroje prírodného bohatstva. Bola to poľnohospodárska krajina, ktorá exportovala proso, med, víno, ovce, významný bol rybolov. Obchod v ich hospodárstve zohrával len veľmi malú úlohu. Profitovali však z vyberania poplatkov za prechod obchodných karaván cez svoje územie a z vyberania daní. Významným zdrojom príjmov bol predaj zajatcov zo susedných štátov za otrokov. Celú ríšu držala pohromade v podstate len ich vojenská sila, vnútornú súdržnosť nemala ani vďaka štátnej ideológii. Ako náhle bola vojenská sila oslabená, ich štát sa rozpadol.

V roku 965 ruské knieža Svjatoslav dobyl ich hlavné mesto Itil a ďalšie významné mestá v krajine. Veľkú časť ich územia obsadili kyjevskí Rusi. Chazarská šľachta spolu s maďarskými náčelníkmi ušla do východnej Európy, spočiatku na územie pri dolnom toku Dunaja. Odtiaľ podnikali ďalšie výpady do strednej a západnej Európy už ako zväzok maďarských kmeňov. V čase útoku Džingischána v trinástom storočí bol zvyšok Chazarskej ríše na pobreží Kaspického mora už len málo významným štátnym útvarom.  Chazarská ríša sa onedlho vytratila z dejín.

Na Chazarov sa na dlhú dobu najmä v západnej Európe zabudlo. Natoľko, že všetci židia v Európe boli považovaní za potomkov palestínskych židov, ktorí sa z Palestíny rozptýlili po celom území Rímskej ríše. Opomenulo sa, že najviacej židov pritom žilo v strednej a východnej Európe, v priestore, ktorý nikdy k Rímskej ríši nepatril. Podľa ruských historikov sa už dávnejšie vedelo, že väčšina východných Židov nie sú Semiti, ale turkotatárski jafetskí potomkovia Chazarov. Takmer  všetci významní predstavitelia judaizmu  majú turkotatársky, chazarský, nie semitský pôvod. Spisovateľ Artur Kestler, pôvodom žid, nedávno vydal knihu pod názvom „Trinásty rod“. V nej dokazuje, že všetci jeho krajania sú Židia-Aškenáziovia, priami potomkovia Chazarov, ktorí pochádzajú z jafetskej vetvy turkotatárskej skupiny národov. Dôkazom je aj samotný jidiš, ktorý obsahuje veľa slovanských slov, čomu by tak nebolo, ak by išlo o potomkov palestínskych židov, ktorí by sa po Európe rozšírili v čase existencie Rímskej ríše. Okrem toho v 15. storočí sa počet židov v západnej Európe odhadoval na len 50 tisíc, o 500 rokov neskôr ich však bolo v celej Európe už takmer 9 miliónov. Vyplýva z toho, že väčšina židov musela žiť v strednej a východnej Európe a teda mala chazarský pôvod. Aj dnes, keď bola väčšina chazarských židov vyvraždená počas vojny, sa uvádza, že chazarskí židia tvoria až 92% svetovej židovskej populácie.

Dnes sa vedie spor medzi historikmi a genetikmi, ktorí ohľadne pôvodu väčšiny súčasných židov dospievajú k protikladným výsledkom, čo ani nie je otázkou vedeckého bádania, ale významným národne-politickým problémom, lebo v prípade prijatia hypotézy o chazarskom pôvode väčšiny dnešných židov, napriek zámernému vyhladzovaniu práve východoeurópskych židov počas II. svetovej vojny, by dnešný štát Izrael stratil historický nárok na svoje územie. Chazari totiž nikdy nemali svoj štát v Palestíne. Dôkazom o nesprávnosti teórie o chazarskom pôvode väčšiny židov majú byť genetické testy, ktoré dokladajú, že dnešní palestínski a chazarskí židia nie sú zväčša geneticky rozdielni, avšak to nevylučuje práve tú možnosť, že je tomu tak preto, že väčšina z nich sú chazarského pôvodu. Na dokázanie, resp. popretie palestínskeho pôvodu židov je vynakladané veľké úsilie. Na výsledok výskumov je preto potrebné nazerať najmä z toho hľadiska, že veda a realita sú v tomto spore až na druhom mieste.

Aj po zániku Chazarskej ríše a po ich zdecimovaní Treťou ríšou zostalo na území vtedajšieho Sovietskeho zväzu ešte po skončení II. svetovej vojny veľa Chazarov, ktorí vyznávali judaizmus. Oficiálne ako národnosť nevystupovali, stali sa súčasťou najmä ruského národa. Časť bádateľov považuje Chazarov napríklad aj za predkov donských Kozákov. Po vzniku štátu Izrael Sovietsky zväz dovolil veľkému počtu ruských – chazarských židov vysídliť sa do Izraela. Čas z ich však odišla len do západnej Európy alebo do USA.

Celkom na záver ešte o samotnom židovstve Chazarov, ktorí  mali šancu vďaka úsiliu Byzantskej ríše a misii Cyrila a Metoda stať sa kresťanmi. V roku 860 cisár Michal III. ich poslal na dvor chazarského chána. Na jar roku 861 prišli do Itilu. Tu sa zúčastnili debaty medzi zástupcami kresťanstva, islamu a judaizmu, na základe ktorej sa kagan rozhodol prijať za štátne náboženstvo judaizmus. Počas tohto pobytu sa kresťanskej misii podarilo pokrstiť len asi dve stovky Chazarov. To bol jediný výsledok tejto misie. Zrejmé je, že ak by ich misia bola úspešná, dejiny židovstva by sa vyvíjali celkom inak, Chazari by sa nestali obeťou holokaustu a ani by nevznikol štát Izrael. Iným smerom by sa možno vydali aj dejiny východných Slovanov a strednej Európy, pokiaľ by sa im spojeným úsilím podarilo odolať náporu mongolskej hordy. Chazarský kagan si však vybral z politických a strategických dôvodov judaizmus, aby uchránil svoju samostatnosť pred kresťanskou Byzanciou a moslimskou arabskou ríšou. Uprednostnil osobné záujmy pred národnými, alebo len zvolil dočasne výhodné riešenie a svoj štát a národ tak v konečnom dôsledku nasmeroval k záhube.