Slnečné slávnosti našich predkov

Autor: © Rudolf Irša, zverejnené 21. VI. 2012

Zvyky a tradície sú oddávna považované za cenné dedičstvo, za významnú súčasť ľudovej a národnej kultúry. V minulosti boli v posvätnej úcte a niektoré sa jej tešia aj v súčasnosti. Ich pôvod sa hľadá v spoločných indoeurópskych tradíciách, málokto však vie, že sú pozostatkom oveľa staršej európskej kultúry, ktorá bola založená na iných ideových a spoločenských hodnotách. Tých, čo pochybujú o dávnych, domácich koreňoch európskej kultúry odkazujem na nádherné jaskynné maľby, na naše praveké Venuše a na doteraz málo známe skalné kresby a plastiky na Slovensku.

Naše tradície, myslím tým nielen naše európske, ale aj naše slovenské tradície, siahajú do ohromujúcej hĺbky vekov – nielen do dávnych stáročí, nielen do dávnych tisícročí, ale ešte oveľa ďalej. Patrí k nim aj oslava slnečných sviatkov.

Naši dávni predkovia už pred tisícročiami oslavovali štyri sviatky spojené s rotáciou Zeme – rovnodennosti a slnovraty (čiže počiatok jari, leta, jesene a zimy) a štyri sviatky, ktoré boli vložené približne uprostred medzi ne. Boli to dni v ktorých prichádzalo k spojeniu nebeskej sily so zemskou mocou, následkom čoho bol zabezpečený chod života na zemi. Tomuto pravidelnému cyklu sa podroboval človek, ktorý v tieto dni prichádzal na významné kultové miesta v prírode a na nich oslovoval a oslavoval z nášho pohľadu svojich démonov a bohov. Komunikoval s nimi prostredníctvom obradov – slovom, tancom, spevom, hrami, atď. V skutočnosti na tieto miesta pozýval najmä seba a ostatných ľudí zo širokého okolia. Tieto akcie sa konali približne každých šesť týždňov. Rok sa delil na osem častí. Celý rok, celý život spoločnosti sa tak niesol v príprave cyklu slávností a veselostí a pre väčšinu ľudí v radostnom očakávaní ich absolvovania. Tieto slávnosti udržiavali chod spoločnosti, jej morálku, spoločenské pravidlá, upevňovali vzťahy so susedmi, napomáhali reprodukcii obyvateľstva, obchodu, urovnávaniu sporov, počas nich sa obsadzovali rôzne dôležité funkcie, atď. Samozrejme, popri tom mali obrovský kultúrny význam, lebo sa na nich stretali ľudia zo širokého okolia, udržiavali sa tradície, jazyk, rozvíjalo sa umenie. Súťažilo sa pritom nielen v športe, predvádzala sa znalosť mýtov, piesní, oslavovali sa slávni predkovia, atď.

Aj keď toto všetko už dávno neplatí, lebo u nás zvíťazila časom iná ideológia a iné spoločenské systémy, takmer všetky tieto sviatky v rôznej podobe prežili dodnes. Niekde sa zachovali aspoň niektoré obrady z nich, pri niektorých aj mená týchto sviatkov, inde sa dopátrame ich obsahu a významu logickým spájaním súvislostí.

Tieto sviatky boli slávnosti a zároveň veselosti. Slávnosti boli spojené s oslavou Slnka (ktoré naši dávni slovanskí predkovia nazývali Slávom) a veselosti zasa nazvali podľa Veľkej Matky Zeme – Vesel, či Veles, ktorej oslavu nazývame dnes veselením (meno Veles je od veľký a meno Vesel je od „ves“ čo poznáme z ruského „ves“ , z českého „vesnice“, „vše“, alebo nášho „všetko“, čím bola označovaná jej moc – veľkosť, preto Ves... alebo Vel..., , podrobnejšie v knihe autora Kľúč od Brány Raja).

Začiatok roka sa v minulosti začínal v rôznych obdobiach a tak je tomu vo svete dodnes. My pri vypočítavaní týchto sviatkov začneme, tak ako sme zvyknutí, našim začiatkom roka. Nepochybne je to správne, lebo prvým mesiacom nášho roka je tiež január. Nie celkom správne náš január začína až jeden a pol týždňa po zimnom slnovrate, ale to je spôsobené rôznymi chybami a reformami terajšieho kalendára.



Slnečný kalendár a jeho osem „sĺnk“

Naši dávni predkovia nemali rok rozdelený na našich12 mesiacov, ale na svojich osem „sĺnk“, lebo ich kalendár bol kalendárom slnečným. Je celkom prirodzené, že rok pre nich začínal zrodením sa Slnka (ich Sláva), ktoré v každej fáze malo svoje meno. Slnko ako dieťa bolo „Janom“ – a kto pochybuje, nech si spomenie na Dobšinského ľudové rozprávky, kde sa ešte v jeho časoch slniečko nazývalo Jankom. Keď slnko vyrástlo z detských nohavíc, bolo žiariacim Jarom, keď dospelo v muža, stalo sa horúcim Junom (Junákom) a keď Slnko na jeseň vstúpilo do fázy staroby, premenilo sa na jasného, múdreho Jasa – podľa ktorého dodnes nazývame jeseň jeseňou. Jan-Jar-Jun-Jas, to boli mená podľa ktorých sa nazývali štyri z ôsmych dávnych slovanských „sĺnk“. Dve z týchto mien máme dodnes zachované v menách našich mesiacov (v rímskych názvoch viacerých mesiacov sú ukryté „slnká“ našich predkov). Zvyšné dve „slnká“ nájdeme v slovenčine v názvoch ročných období – jari a jesene. Ostatné štyri „slnká“ boli zasa pomenované podľa období Zeme. Z nich poznáme meno Maje a nášho mesiaca mája.

Prvá slávnosť roku ("Janales") bola slávnosťou Veľkej Noci a rodiaceho sa Slnka (dnešné Vianoce, kde dodnes počujeme meno Veľkej noci). V magickom slova zmysle to bol sviatok Kríža a Kruhu – dvoch najvýznamnejších magických symbolov. Kríž označoval Slnko – silu a kruh Zem – Moc. Na Slovensku niekde tento sviatok nazývame Kračúnom, vraj od najkratšieho dňa. Je to však podľa kraga a krugu – kríža a kruhu – lebo to bol sviatok rodiaceho sa slnka a končiacej vlády noci.

Ľudia sa v tento deň, rovnako ako v každý iný sviatok, obradne očistili vodou, posypali plodinami, ktoré predstavovali bohatstvo a vzájomne si vymieňali želania a darčeky. Neskôr sa termín začiatku nového roku preniesol na jarnú rovnodennosť a s ním aj meno Veľkej Noci.

Druhý sviatok ("Burales") v roku bola veselosť­-slávnosť ohňa a svetla. „Na Hromnice o hodinu více“, počujeme v prísloví zo západného Slovenska. Vládcom ohňa bol u pohanských Slovanov boh hromu, ktorý sa v dávnych prameňoch nazýva Perúnom, v ľudovom prostredí Paromom, ale v toponymických názvoch a v jazyku ho máme doloženého pod menom Bur alebo Bor. Veď to bol boh hromu a blesku. Jeho partnerkou bola Bura alebo Bora, symbol materskej moci, severnej svetovej strany a živlu vody, ktorý je protikladom ohňa. Bola to práve ona, ktorá sprevádzala Perúnove – Burove hromy a blesky výdatným búrkovým lejakom. Zapaľovanie ohňov a neskôr sviečok v tieto dni malo magickým spôsobom privolať viacej tepla a svetla, nadchádzajúcu jar.

Tretím sviatkom ("Jarales") bola slávnosť-veselosť vody – ktorá sa slávila v prvé jarné dni. Z nej nám zostala šibačka a oblievačka, niekde čistenie studničiek, potokov, jarné upratovanie. Z iných slovanských krajín poznáme slávnostné sprievody prírodou, vedené mládencom na koni – symbolom a vládcom jari.

Sprievody boli významnou súčasťou každej slávnosti a veselosti. Slávnosti a veselosti sa odohrávali na odľahlých miestach, v chrámoch prírody, niekde len v blízkosti posvätných skál, alebo v posvätných hájoch. Tam kde neboli kamene a skaly, tam sa ľudia schádzali pri mohutných stromoch, alebo neskôr tiež v posvätných okrskoch, ohraničených priekopou, symbolickým oplotením a nakoniec aj v okolí skutočných chrámov. Na tieto miesta prichádzali v sprievodoch, prinášajúc dary pre všetkých zúčastnených a pre svoje symboly Moci a Sily – Zeme a Slnka. Tie predstavovala vybraná dvojica v príslušnom veku. Slávnostný a veselý sprievod za účasti desiatok, stoviek, alebo aj tisícok zúčastnených bol nielen mohutnou manifestáciou, ale zároveň aj veľkým magickým obradom, počas ktorého sa posvätné miesto niekoľkokrát obišlo, nie takým spôsobom ako to vidíme dnes pri procesiách – so strachom a pokorou, ale naopak, s bujarým veselím, ktoré bolo prejavom radosti zo života a úcty k nemu a k tým, ktorí boli jeho pôvodcami – k Zemi a Slnku.

Majales
Dodnes toto veselie na nás pôsobí z veselosti, ktorú, rovnako ako kedysi, nazývame Majálesom. Je to štvrtý sviatok slnečného kalendára – sviatok Veľkej Matky Zeme Maje a dnes už jej zabudnutého partnera – sviatok žien a mužov.

Slávnosť­ sa začínala sprievodom s dvomi postavami – mladým mužom a dievkou. Sprievod za všeobecného veselia odišiel na miesto, kde skupina mládencov postavila symboly mužskej sily a ženskej moci – Maju. Potom nasledoval obradný tanec v kruhu okolo „Maje“, hry a obeť, pri ktorej sa konzumovali obradné pokrmy a nápoje až do rána, kedy akcia skončila spoločným kúpaním sa v rieke, potoku alebo pri prameňoch. Mládež bola pritom obradne povyšovaná do stavu dospelosti a pripravovaná na nasledujúci Juniáles – letný slnovrat.

Junales
Letný slnovrat bol najoslavovanejším, piatym sviatkom roka, vďaka tomu, že to bol v našom podnebí najvhodnejší čas pre akcie konané v prírode. Okrem toho, Slnko v podobe mocného Junáka (Juga) a jeho partnerka Zem (Jaga, Jana, Juna) boli na vrchole svojej sily a moci. Janu a Juga pripomínajú aj dva princípy z celkom inej kultúrnej oblasti – Jin a Jang, ktoré sú dokladom k dávnej spoločnej ľudskej kultúre.

Šiestu slávnosť slnečného roka ("Lugales") dnes poznáme ako dožinky, ktoré sa konajú v pôvodnom termíne, začiatkom augusta, niekde aj oveľa neskôr. Ich hlavným motívom bola oslava darov prírody.

Siedmym sviatkom ("Jasales") bola slávnosť, pri ktorej sa oslavovali duchovia prírody. Pripadá na jesennú rovnodennosť a v tradícii je takmer celkom zabudnutá. Vo vyšších zemepisných šírkach splynula pre neskorší zber úrody s dožinkami.

Posledným, ôsmym sviatkom ("Duchales") kalendárneho roka bola oslava predkov. Nemala podobu našich „dušičiek“, aj keď tie sú ich pozostatkom. Bola to slávnosť-veselosť spojená s hrami, pri ktorej sa pripomínali slávne činy zosnulých, ale aj mytologickí predkovia rodu. U východných a južných Slovanov do súčasnosti pretrvalo hodovanie na cintorínoch, ktoré nahradili dávne háje. Hodovanie je formou obete prinášanej predkom, u nás v podobe sviečok a kvetinových darov.

Dnes sa s týmito sviatkami stretávame ako so súčasťou ľudového zvykoslovia, sú oživované folklórnymi skupinami, neopohanistami a inými. Sú pre nás cenným dokladom o starobylosti našej kultúry, starobylosti nášho jazyka a národa, ktorý sme od nikoho neprevzali, ako nám tvrdia mnohí naši zhrbení odborníci, ale ktorý sme si priniesli z dávna a je našou cťou a povinnosťou ho ako poklad, ktorý pretrval veky, odovzdať tým, ktorí prichádzajú.